Stanislav Siebenštich - čestný občan mesta Krupina nás opustil
V sobotu 25. mája o 10.00 hod. sme sa rozlúčili s pánom Stanislavom Siebenštichom. Pohrebný rozlúčkový obrad v Novom dome smútku viedol primátor mesta Ing. Radoslav Vazan s pracovníkmi Zboru pre občianske záležitosti. Smútočnému zhromaždeniu primátor pripomenul život tohto človeka a čestného občana mesta, ktorý sa stále rozdával, stále tešil obecenstvo ako režisér či herec DOS Braxatoris... Stanislav Siebenštich nás opustil v Leviciach dňa 22. mája 2024. Iba stručne si dovolím pripomenúť životnú púť Krupinčana a dobrého človeka, ktorý nás opustil vo veku 82 rokov.
Stanislav Siebenštich sa narodil v roku 1941 v obci Žitavce pri Nitre. Strednú jedenásťročnú školu absolvoval vo Vrábľoch, a potom prešiel na Pedagogický inštitút v Nitre, na ktorom študoval v rokoch 1959 – 1963. Už v mladosti hrával na trubku – tzv. krídlovku a začínal v prvých divadelných hrách v Žitavciach, ale aj počas stredoškolských štúdií v Nitre. Začal učiť vo svojej rodnej obci a v roku 1965 sa presťahoval do Krupiny. Tu pôsobil ako učiteľ a vychovávateľ na Poľnohospodárskom učilišti v Krupine. Popri zamestnaní absolvoval štúdium na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici v rokoch 1970 – 1971, predmety TV a Branná výchova a Občianska výchova. Istý čas pôsobil aj ako učiteľ telesnej výchovy na Učňovskom stredisku praktického vyučovania Stredoslovenských mliekární (tzv. mliekárenskej škole) v Krupine. Od roku 1978 pôsobil ako riaditeľ Mestského domu osvety (neskôr Mestského kultúrneho strediska, a potom ako vedúci oddelenia referátu kultúry MsÚ v Krupine), kde pôsobil až do roku 1996. V roku 1997 stal okresným metodikom pre divadlo pri Okresnom osvetovom (podpolianskom) stredisku vo Zvolene. Pracoval tam až do roku 1999, keď odišiel na predčasný dôchodok. Na svojom poslednom pracovisku aktívne pôsobil pri založení Združenie divadelných ochotníkov Detva, Krupina, Zvolen, ktoré podporovalo a metodicky usmerňovalo ochotníkov regiónu Zvolen. Cez osvetu začali podporovať staré, účinkujúce a novo začínajúce súbory. Napriek tomu, že nepôsobil pracovne stále v Krupine, ako divadelník telom i dušou na divadlo a na réžiu v Krupine nezanevrel.
Divadlo bolo jeho osudom i vášňou. Už ako štvrták základnej školy hral pastiera v prvej divadelnej hre, a potom aj ako študent hrával vo svojom rodisku i v Nitre. Vystupoval i v role vtedy populárneho Jeana Maré v úlohe hrbáča. V Nitre nacvičovali malé javiskové formy priamo na Pedagogickom inštitúte alebo vystupoval v komparze v Nitrianskom krajovom divadle. Tieto prvé herecké pokusy ho inšpirovali prihlásiť sa na herectvo na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, no napokon tam nenastúpil. Po príchode do Krupiny sa zapojil do práce ochotníckeho divadla pri Mestskom dome osvety, najmä k práci režisérov Matúša Ľuptáka a Pavla Slováčika, ku ktorým sa pripojil ako tretí režisér. Jeho prvá samostatná réžia bola Moliérova hra Oklamaný manžel. Ďalšiu hru Žobrácke dobrodružstvo režíroval spolu s Pavlom Slováčikom. Sám zažiaril v divadelnej hre Luigiho srdce od Ivana Bukovčana v roku 1985 pod režijnou taktovkou Jána Roháča. Úspešné tituly ako Kubo, Ženský zákon, Inkognito až po novšie Prebuď sa Katarína či Kľúče na nedeľu spolu s hercami tešili rôzne generácie divákov v Krupine i mimo jej hraníc. Spolu so svojimi kolegami a hercami aktívne pracoval na povznesení divadelného umenia v Krupine viac ako štyri desaťročia. Jeho talent objavili aj režiséri, preto si zahral aj menšie role v televíznych filmoch.
Okrem toho ako riaditeľ Mestského domu osvety organizoval spolu s Danielom Svitáčom popoludnia vážnej hudby. Podieľal sa na vydávaní Hontianskych novín a v roku 1993 zabezpečil vznik Krupinskej televízie, jednej z prvých mestských káblových televízií na Slovensku. Stál aj pri zrode Krupinskej heligónky i Cechových hier Krupinských. Bol jedným zo zakladajúcich členov šachového oddielu v Krupine a medzi bývalých aktívnych futbalistov v meste Krupina. Spolu s manželkou Emou mali dvoch synov. Posledné roky sa ako dôchodca tešil zo synov, vnúčat a jednej pravnučky.
Je nositeľom viacerých ocenení a čestných uznaní za prácu v divadelnom hnutí. V roku 2006 mu bola udelená Plaketa mesta Krupina za zvlášť významné zásluhy pre mesto a jeho obyvateľov a roku 2019 mu mesto udelilo Čestné občianstvo mesta Krupina za významný prínos pri rozvoji kultúry v meste a za neúnavné aktivity o duchovné povznesenie obyvateľov prostredníctvom divadelného umenia.
Aj v mojich spomienkach ostane ako usmiaty a dobrotivý človek, so šibalskou iskrou v očiach, spomínajúci na krásne časy mladosti a hereckých dobrodružstiev, na svojich kolegov z čias vedenia kultúry v meste alebo na učiteľské roky. Zriedka si zaspomínal aj na menej radostné chvíle, ktoré však prekonal s jemu vlastnou rozvahou a výrečnosťou. Bol prajný a aj pri príprave niekoľkých výstav v múzeu bez okolkov poskytol fotografie a potrebné informácie. Pri spomienke naňho sa pousmejem, ako sa usmieva pri stretnutí s dobrým človekom.
Dr. M. Lukáč
Fotografie z roku 2013 – zo spomienky na 95. výročie ochotníckeho divadla v Krupine z priestorov kina Kultúra a ďalšie zábery z Amfiteátra pri príležitosti jeho čestného pomenovania (Amfiteáter Viliama Polónyiho).
