Hudobník, skladateľ, moderátor a textár Miroslav Žbirka nás v týchto dňoch opustil. Umrel v Prahe dňa 10. novembra 2021 v 69. roku svojho života. Takmer všetci poznajú tohto hudobníka, človeka s krásnym anglickým humorom, zakladateľa a člena skupiny Modus, v ktorej hrala i Marika Gombitová a Janko Lehotský (v r. 1977 získali s pesničkou Úsmev Zlatú Bratislavskú lýru). Ako prvý Slovák získal v roku 1982 ocenenie Zlatý slávik. Je autorom a spoluautorom viac ako 200 pôvodných piesní. Pri ich tvorbe spolupracoval s Kamilom Peterajom, Jozefom Urbanom, Milanom Lasicom, Borisom Filanom, Lacom Lučeničom, Peterom Brown a i. Mnohé z nich sa stali hitmi krátko po uvedení na scénu. Nahral množstvo platní pre slovenský a český trh, no vďaka jazykovým schopnostiam i osem anglických albumov. Bol tiež členom a spevákom skupiny Limit, s ktorou v 80. rokoch 20. storočia absolvoval koncert i na amfiteátri v meste Krupina.
Jeho spojenie s mestom má však ešte hlbšie korene. Členovia rodiny Žbirkovcov prišli do Krupiny z Trnavej Hory pri Žiari nad Hronom a jeho otec Šimon Žbirka počas II. svetovej vojny opustil Slovensko a pridal sa k protifašistickému odboju. Bojoval v Španielsku, stadiaľ odišiel do Francúzska a pri bitke pri Dankerque sa pridal na loď k Angličanom. Rovnako ako niekoľkí Krupinčania, ktorí odišli do zámoria, bojoval aj vo Veľkej Británii a za obnovenie Československa. V roku 1945 s britskou armádou počas oslobodzovacích bojov prišiel do Plzne a stadiaľ do Bratislavy. V Londýne si už v roku 1943 našiel budúcu manželku Ruth Gale a práve z ich lásky sa narodili traja synovia – v Londýne Jason, v Bratislave Anton (Toni) a 21. októbra 1952 aj najmladší Miro (Meky). Ako chlapec počas letných prázdnin chodieval k strýkovi na krupinské lazy. V knihe MEKY, ktorú spracovali spoločne s Jozefom Kollárom z roku 2002, Miro Žbirka spomína:
„Predsa rád spomínam na prázdniny na strednom Slovensku. Môj otec pochádzal z Trnavej Hory, jeho brat sa presťahoval do Krupiny, kde sú kopanice, a to bola úplná idyla. Ten svet bez elektriny, s petrolejovými lampami, dnes už neexistuje. Mal som tam bratranca, ktorý sa s nikým nemaznal. Keď som prišiel na prázdniny, išli sme na návštevu k Filipovcom, ktorých dom bol vzdialený od bratrancovho dva kilometre. Bavili sme sa o strašidlách, duchoch a o tom, čo sa komu prihodilo. Okolo polnoci mne, desaťročnému chlapcovi, bratranec povedal: „Vieš čo, ja už nejdem domov, choď sám. Tu máš drúk, keby ťa po ceste napadol pes.“ Vzdal som drúk alebo papek a išiel. Tú cestu by som ani dnes nechcel absolvovať ešte raz. Na kopaniciach som dostával aj iné zaberačky. Raz mi tam v rámci hry istý Cibuľa strelil vzduchovkou diabolku len pár centimetrov pod pravé oko. Dodnes tam mám pamiatku na tento zážitok.“
V roku 2014 získal čestné občianstvo mesta Krupina za výnimočný prínos v oblasti hudby a jej interpretácie, jej prezentácie doma i v zahraničí a obohatenie kultúrneho dedičstva Slovenska. Prostredníctvom svojej manželky Kataríny sa poďakoval a vyslovil i to, že si toto ocenenie nesmierne váži.
Po 50 rokoch na československej hudobnej scéne odchádza jedinečný spevák, hudobník, dobrý človek a aj čestný občan mesta Krupina.
Miroslav Lukáč
Múzeum A. Sládkoviča v Krupine
Autor fotografie z prednej obálky knihy Meky (vyd. Ikar, 2002): Peter Frolo
Údaje sčasti prevzaté z knihy: Miro Žbirka – Jozef Kollár: Meky. Bratislava: Ikar, 2002.
Plagát k filmu Meky (réžia Šimon Šafránek, 2020). Film premietalo i krupinské kino Kultúra
Informácie o filme: https://www.csfd.sk/film/861158-meky/prehlad/
Na svoje detstvo spomína aj v relácii Všetko, čo mám rád z roku 2017, dostupnej v archíve TV Joj:
https://videoportal.joj.sk/vsetko-co-mam-rad/epizoda/49676-vsetko-co-mam-rad-zbirka-turjanova
